7 I plakal som. Keď zapadlo slnko, šiel som vykopať jamu a pochoval som ho.
8 Moji susedia sa mi posmievali a hovorili: „Tento človek sa vôbec nebojí! Už ho raz pre takúto vec hľadali a chceli ho zabiť! No sotva im unikol, a už opäť pochováva mŕtvych.“
9 Keď som ho pochoval, umyl som sa, v noci som prišiel domov a zaspal som na dvore pod stenou. Tvár som si nezakryl, lebo bolo teplo.
10 Nevedel som, že na stene nado mnou sú vrabce. Do očí mi padol ich teplý trus a spôsobil mi beľmo. Chodil som po lekároch, aby ma vyliečili, ale čím viac ma natierali liekmi, tým väčšmi sa mi oči zaťahovali škvrnami, až som celkom oslepol. Štyri roky som bol slepý a všetci moji bratia preto trpeli. Dva roky sa staral o moju výživu Achikar, kým neodišiel do Elymaidy.
11 V tom čase moja manželka Anna konala doma za mzdu ženské práce; spracúvala vlnu
12 a dodávala ju zákazníkom a oni jej platili. Na siedmy deň mesiaca dystri dotkala látku a odovzdala ju zákazníkom. Oni jej vyplatili celú mzdu a dali jej do daru aj kozliatko na hostinu.
13 Keď sa vrátila domov, kozľa začalo bľačať. Zavolal som si ju a spýtal som sa jej: „Odkiaľ je to kozľa?! Aby nebolo ukradnuté! Vráť ho jeho majiteľom; veď my nesmieme jesť nič ukradnuté!“