11 I povedala: Nech sa, prosím, rozpomenie kráľ na Hospodina, svojho Boha, aby pomstitelia krvi nehubili viac a aby nezničili môjho syna. On odpovedal: Akože žije Hospodin, tvojmu synovi sa ani len vlas neskriví.
12 Ale žena povedala: Dovoľ svojej služobnici prehovoriť ešte slovo k svojmu pánovi, kráľovi. Povedal: Hovor!
13 Žena povedala: Prečo zamýšľaš podobnú vec proti Božiemu ľudu? Lebo keď kráľ vyslovil tento výrok, sám je vinný, lebo nedovolí priviesť svojho vyhnanca späť.
14 Musíme zomrieť, a sme ako voda vyliata na zem, ktorú nemožno pozbierať. Ani Boh nechce odňať život, ale má stále na mysli, aby ani vyhnanca neodohnal od seba.
15 Nuž prišla som teda toto vyrozprávať svojmu kráľovi, môjmu pánovi, lebo ma strašil ľud. Tvoja služobnica si však povedala: Prehovorím s kráľom, azda vyplní žiadosť svojej služobnice.
16 Lebo kráľ vypočuje a vyslobodí svoju služobnicu z ruky človeka, ktorý chce vyhladiť mňa spolu s mojím synom z Božieho dedičstva.
17 Tvoja služobnica si ešte povedala: Nech mi bude útechou slovo pána, môjho kráľa, lebo kráľ, môj pán, je ako Boží anjel: vybadá dobré i zlé. Hospodin, tvoj Boh, buď s tebou!