9 Ale žena z Tekóy odpovedala kráľovi: Pán môj a kráľ môj, nech je vina na mne a na dome môjho otca, ale kráľ a jeho trón nech sú bez viny.
10 Kráľ povedal: Ak niekto povie niečo proti tebe, priveď ho ku mne, a nikdy sa ťa už nedotkne!
11 I povedala: Nech sa, prosím, rozpomenie kráľ na Hospodina, svojho Boha, aby pomstitelia krvi nehubili viac a aby nezničili môjho syna. On odpovedal: Akože žije Hospodin, tvojmu synovi sa ani len vlas neskriví.
12 Ale žena povedala: Dovoľ svojej služobnici prehovoriť ešte slovo k svojmu pánovi, kráľovi. Povedal: Hovor!
13 Žena povedala: Prečo zamýšľaš podobnú vec proti Božiemu ľudu? Lebo keď kráľ vyslovil tento výrok, sám je vinný, lebo nedovolí priviesť svojho vyhnanca späť.
14 Musíme zomrieť, a sme ako voda vyliata na zem, ktorú nemožno pozbierať. Ani Boh nechce odňať život, ale má stále na mysli, aby ani vyhnanca neodohnal od seba.
15 Nuž prišla som teda toto vyrozprávať svojmu kráľovi, môjmu pánovi, lebo ma strašil ľud. Tvoja služobnica si však povedala: Prehovorím s kráľom, azda vyplní žiadosť svojej služobnice.