2 kráľ sa ma opýtal: Prečo máš smutnú tvár? Veď nie si chorý. Nie je to nič iné ako smútok v srdci. Veľmi som sa preľakol.
3 Odpovedal som kráľovi: Nech žije kráľ naveky! Ako nemám byť smutný, keď mesto, kde sú hroby mojich otcov, je zrúcané a jeho brány pohltil oheň?
4 Nato mi kráľ povedal: Čo tým myslíš? Medzitým som sa modlil k Bohu nebies.
5 Kráľovi som povedal: Ak sa to kráľovi páči a ak je ti tvoj služobník milý, pošli ma do Judska, do mesta, kde sú hroby mojich otcov, aby som ho vybudoval.
6 Vtedy sa ma kráľ opýtal — a kráľovná sedela vedľa neho: Ako dlho ti potrvá cesta a kedy sa vrátiš? Kráľ uznal sa správne vyslať ma, keď som mu udal určitý čas.
7 Povedal som kráľovi: Ak to kráľ pokladá za dobré, nech mi dajú odporúčajúce listy pre miestodržiteľov v Záriečí, ktorí mi zabezpečia sprievod, kým neprídem do Judska,
8 a odporúčajúci list Ásafovi, správcovi kráľovských lesov, aby mi dodal drevo na zhotovenie brán chrámovej pevnosti, na hradby mesta a na dom, do ktorého sa mám nasťahovať. Kráľ mi vyhovel, lebo dobrotivá ruka môjho Boha bola nado mnou.