12 Vráťte sa, dcéry moje, choďte, ja som už príliš stará na vydaj. Ak by som aj pripustila: Mám ešte nádej — a tejto noci by som sa vydala a porodila synov,
13 čakali by ste azda, kým dorastú? Mali by ste sa preto zdržiavať a nevydať sa? To nie, dcéry moje! Veď moja trpkosť je väčšia ako vaša, lebo Hospodinova ruka doľahla na mňa.
14 Potom sa znova hlasito rozplakali. Orpa pobozkala svokru a vrátila sa, ale Rút zostala s ňou.
15 Vtedy Noémi povedala: Pozri, tvoja švagriná sa vracia k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa a choď za ňou!
16 Rút však povedala: Nenúť ma, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba. Kamkoľvek pôjdeš ty, ta pôjdem i ja, a kde budeš bývať ty, budem bývať i ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom.
17 Kde zomrieš ty, tam zomriem i ja a tam budem pochovaná! Nech ma Hospodin potresce, ako chce a nech ešte pridá, ak by ma od teba odlúčilo niečo iné než smrť.
18 Keď Noémi videla, že Rút je pevne rozhodnutá ísť s ňou, prestala na ňu naliehať.