1 Zachovaj moje slová, syn môj, a moje prikázania si uchovaj!
2 Zachovávaj moje príkazy a budeš žiť a moje naučenie ako svoju očnú zrenicu!
3 Priviaž si ich na prsty, napíš ich na tabuľu svojho srdca!
4 Povedz múdrosti: „Ty si moja sestra“ a dôvernicou volaj rozumnosť,
5 aby ťa zachránila od manželky blížneho, od cudzinky, čo zalieča sa líškavými rečami.
6 Keď som (tak) oknom svojho domu (pozeral), vyzeral spoza mriežky svojho obloka
7 a zahľadel som sa na neskúsených, videl som medzi synmi mladíka, čo rozum potratil.
8 Poza roh išiel ulicou a vykračoval po ceste k jej domovu
9 na mrku, keď sa nachyľoval deň, keď spúšťala sa noc a (hustla) tma.
10 Zrazu mu akási žena vyšla v ústrety v odedzi smilnice a s potmehúdskym zámerom;
11 náruživosť ňou zmietala a (bola) opovážlivá, jej nohy nemali v jej dome spočinku.
12 Hneď bola na ulici a hneď na námestí a striehla poza každý roh.
13 I dolapila ho a vtlačila mu bozk, tvár sa jej nezapýrila, keď povedala mu:
14 „Pokojné obety som bola podlžná, v dnešný deň som svoje sľuby splnila.
15 Preto som ti vyšla v ústrety v túžbe vidieť ťa a nájsť.
16 Tkanicami som povystužovala svoje ležadlo, pestrofarebným plátnom egyptským.
17 Napustila som myrhou svoju postieľku, aloou a škoricou.
18 Poď, spíjajme sa ľúbosťou až do rána, vychutnávajme samopaš!
19 Veď muža doma niet, vybral sa na ďalekú púť.
20 Vrecúško s peniazmi vzal so sebou, vráti sa domov až v deň splnu mesiaca.“
21 Naklonila ho mnohým prehováraním, zviedla ho lichôtkami svojich pier.
22 Šiel za ňou, pochábeľ, ako vôl, keď ho vedú na jatku, a ako jeleň, čo sa zapletáva do puta,
23 kým pečeň prevŕta mu šíp, ako keď vták sa rúti do slučky a nevie, že mu ide o život.
24 Nuž teda, syn môj, počúvajže ma a všímaj si slov mojich úst:
25 Nech sa ti srdce na cesty k nej nekloní, nezatúlaj sa na jej chodníky!
26 Lebo je množstvo zabitých, čo zrazila, a veľký počet tých, čo bez výnimky zmárnila.
27 Jej dom je cesta do pekla, čo zvádza dolu do komôr, kde býva smrť.