2 „Vy jediní ste teda ozaj ľuďmi a všetka múdrosť s vami zahynie.
3 Aj ja mám rozum takisto ako vy a nie som od vás nijako podlejší. Veď oné veci kto by nevedel?!
4 Mám byť azda svojmu druhovi na posmech? Preto vzývam Pána, nech on mi dá odpoveď! Je na smiech človek riadny, statočný…
5 Veď »Škode posmech!« myslí si šťastný a »Úder tomu, komu nohy klesajú!«
6 Stánky ničomníkov sú na pokoji, čo dráždia Boha, tí sú bezpeční, akoby mali Boha v svojej ruke.
7 Zveri sa pýtaj, by ťa poučila, nebeských vtákov, nech ti povedia,
8 aj zemeplazov, aby poučili teba, a morské ryby nech ti oznámia: