1 Jób odpovedal:
2 „Nuž vecí takých počul som už premnoho. Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.
3 Bude už koniec týmto slovám do vetra? Veď čo ťa núti odpovedať mi?
4 Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť, keby ste vy boli miesto mňa, snovať také reči proti vám a krútiť hlavou nad vami.
5 No obodroval by som vás svojimi ústami a chvenie svojich perí by som nezadržoval.
6 Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje, ak prestanem, neodchádza odo mňa.
7 No teraz ma už naskrze vysilil
8 a jeho tlupa sa ma zmocňuje. Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa, môj žalobca tak svedčí proti mne.
9 Má hnev na korisť, a tak ma schvatol a zubmi na mňa zaškrípal i ostro zazrel na mňa škodca môj.
10 Už svoje ústa roztvárajú na mňa a na posmech ma bijú po tvári, zhŕkli sa všetci proti mne.
11 Boh ma dal zlostníkovi napospas a vydal ma do rúk bezbožníkov.
12 V pokoji žil som, náhle si ma vydesil, za krk zdrapil a celkom skrušil ma, sebe za cieľ si ma postavil.
13 Už jeho strely poletujú kolo mňa, mne kruto roztína obličky a moju žlč na zem vylieva.
14 Mne dáva vskutku úder jeden za druhým, sťa bojovník on na mňa rúti sa.
15 Tak, žínenku už ušil som si na kožu a svoj roh som do prachu pohrúžil.
16 To sčervenala mi tvár od plaču, a tma mi leží kolo mihalníc,
17 hoc násilie na mojich rukách nie je a moje modlitby sú bez škvrny.
18 Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci! Nech pre môj plač niet miesta skrytého!
19 Už svojho svedka iba na nebi mám a ručiteľ môj na výsostiach je.
20 Druhovia sa mi tu posmievajú, ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,
21 by dal mužovi aj voči Bohu právo, jak ho človek má voči blížnemu.
22 Lebo uplynie pár krátkych rokov a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.