1 Jozef potom rozkázal správcovi svojho domu: Naplň vrecia mužov potravou, koľko len unesú a každému z nich vlož jeho peniaze navrch do vreca.
2 Tomu najmladšiemu polož však navrch do vreca môj strieborný kalich spolu s peniazmi za potravu. Správca urobil tak, ako mu Jozef rozkázal.
3 Ráno za svitania vystrojili tých mužov aj s ich oslami.
4 Keď vyšli z mesta a ešte neboli ďaleko, povedal Jozef správcovi domu: Choď, ponáhľaj sa za tými mužmi a keď ich dohoníš, povedz im: Prečo ste sa za dobro odplatili zlom?
5 Či ste neukradli strieborný kalich, z ktorého pije môj pán a z ktorého veští? Veľmi zle ste si počínali, keď ste to vykonali.
6 Keď ich dohonil, zopakoval im tie slová.
7 Oni mu odpovedali: Prečo to hovorí môj pán? Tvojim sluhom ani nenapadne, aby spáchali niečo také.
8 Pozri, peniaze, ktoré sme našli navrchu vo svojich vreciach, sme priniesli späť z Kanaánu. Ako by sme mohli ukradnúť striebro či zlato z domu tvojho pána?
9 U ktorého z tvojich služobníkov sa to nájde, nech zomrie, a my ostatní sa staneme otrokmi svojho pána.
10 Povedal: Dobre, nech je tak, ako hovoríte. Ten, u ktorého sa to nájde, stane sa mojím otrokom a ostatní budete bez viny.
11 Každý z nich sa ponáhľal, aby zložil svoje vrece na zem a každý ho otvoril.
12 Potom začal hľadať od najstaršieho až po najmladšieho a kalich sa našiel vo vreci Benjamína.
13 Nato si každý roztrhol rúcho, naložil náklad na osla a spolu sa vrátili do mesta.
14 Tak došiel Júda so svojimi bratmi do domu Jozefa, ktorý bol ešte tam a padli pred ním na zem.
15 Jozef im povedal: Akého to skutku ste sa dopustili? Neuvedomili ste si, že človek ako ja vie veštiť?
16 Júda odvetil: Čo môžeme povedať svojmu pánovi? Čo máme hovoriť? Ako sa ospravedlniť? Sám Boh to dopustil na svojich sluhov pre ich previnenie. Teraz, pane, sme tvoji sluhovia, my, i ten, u ktorého sa našiel kalich.
17 On však odpovedal: Ani mi nenapadne niečo také urobiť. Otrokom mi bude len ten, u koho sa našiel kalich. Vy ostatní môžete pokojne odísť k svojmu otcovi.
18 Tu predstúpil k nemu Júda a vravel: Prosím, pane môj, dovoľ, aby tvoj sluha smel povedať niekoľko slov svojmu pánovi. Nehnevaj sa na svojho sluhu, veď ty si ako faraón!
19 Môj pán sa vypytoval svojich sluhov: Máte ešte otca alebo brata?
20 My sme vtedy svojmu pánovi povedali: Máme ešte staručkého otca a malého brata, ktorý sa mu narodil v starobe. Jeho brat je už mŕtvy, zostal jediným dieťaťom svojej matky a otec ho miluje.
21 Ty si však svojim sluhom rozkázal: Priveďte mi ho, aby som ho videl na vlastné oči.
22 My sme vtedy svojmu pánovi povedali: Ten chlapec nemôže opustiť otca, lebo keby ho opustil, otec by zomrel.
23 Ty si však svojim sluhom povedal: Ak s vami váš najmladší brat nepríde, neukazujte sa mi na oči!
24 Keď sme potom prišli k tvojmu sluhovi, nášmu otcovi, rozpovedali sme mu všetko, čo povedal môj pán.
25 Náš otec povedal: Choďte znova a nakúpte trochu potravy.
26 Odpovedali sme mu: Nemôžeme ísť, ak s nami nepôjde aj náš najmladší brat, inak nepôjdeme ani my. Bez neho sa totiž tomu mužovi nesmieme ukázať na oči.
27 Nato nám tvoj sluha, náš otec, povedal: Vy viete, že moja žena mi porodila len dvoch synov.
28 Jeden odo mňa odišiel a ja som povedal: Iste ho divá zver roztrhala. Už ho niet.
29 Ak vezmete odo mňa aj tohto a na ceste by ho zastihlo nejaké nešťastie, v žiali by ste priviedli moje šediny do ríše mŕtvych.
30 Ako teda prídem k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, keď chlapec, na ktorom celou dušou lipne, s nami nebude?
31 Keď zistí, že chlapca niet, zomrie. Tvoji sluhovia v žiali privedú šediny tvojho sluhu, nášho otca, do ríše mŕtvych.
32 Tvoj sluha sa za toho chlapca svojmu otcovi zaručil: Ak ti ho nedovediem späť, prehreším sa voči tebe, môjmu otcovi, na celý život.
33 Dovoľ teda, aby v otroctve u svojho pána zostal namiesto toho chlapca tvoj sluha a chlapec nech odíde so svojimi bratmi.
34 Ako by som mohol prísť k svojmu otcovi, keby chlapec nebol so mnou? Mohol by som sa dívať na utrpenie, ktoré by postihlo môjho otca?