1 Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.
2 Márnosť nad márnosti- hovorí Kazateľ.Márnosť nad márnosti,všetko je márnosť.
3 Aký osoh má človekzo všetkej svojej lopoty,ktorou sa umára pod slnkom?
4 Pokolenie odchádzaa druhé prichádza,ale zem stojí naveky.
5 Slnko vychodí, slnko zapadá,náhli sa na svoje miesto,kde znova vychádza.
6 Vietor duje k juhua obracia sa na sever,stále krúžiac vejea vo svojom kolobehu sa vracia.
7 "Všetky potoky tečú do mora,ale more sa nenaplní;potoky sa vracajú na miesto,kam tečú."
8 "Všetko je plné trudu,nikto to nemôže vysloviť;oko sa nikdy do sýtosti nenadíva,ucho sa nikdy dosť nenapočúva."
9 Čo bolo, bude zase,a čo sa dialo, bude sa opäť diať.Nič nového nieto pod slnkom.
10 Je niečo, o čom možno povedať:Pozri, to je niečo nové?Dávno to bolo, vo vekoch,ktoré boli pred nami.
11 Niet pamiatky po prvotných veciach,ani na neskoršie, čo nastanú,nebudú mať spomienky tí,ktorí budú neskôr.
12 Ja, Kazateľ, bol som kráľomnad Izraelom v Jeruzaleme.
13 Zaumienil som simúdrosťou vypátrať a vyskúmaťvšetko, čo sa deje pod nebom.Ťažkú úlohu dal Bohľudským synom,aby sa ňou umárali.
14 Videl som všetko,čo sa deje pod slnkom,a hľa - všetko to je márnosťa honba za vetrom.
15 Krivé nemožno narovnať,a čo chýba, nemožno spočítať.
16 Povedal som si:Nadobudol som väčšiua hojnejšiu múdrosťako všetci, ktorí predo mnou boliv Jeruzaleme,a moje srdce zakúsilomnoho múdrosti a poznania.
17 Zaumienil som si poznávať múdrosťa poznať pochabosť a bláznovstvo.Spoznal som,že aj to je len honba za vetrom.
18 Lebo kde je mnoho múdrosti,tam je mnoho mrzutosti,a kto rozmnožuje poznanie,rozmnožuje bolesť.