1 Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.
2 Márnosť márností, povedal Kazateľ,márnosť márností, všetko je márnosť.
3 Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe,ktorou sa namáha pod slnkom?
4 Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza,zem však stále zostáva.
5 Slnko vychádza, slnko zapadá,náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde.
6 Vietor veje na juh, obracia sa na sever,stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia.
7 Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní.Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova.
8 Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť.Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním.
9 Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť.Niet nič nového pod slnkom.
10 Ak by aj niekto o niečom povedal: Pozri, toto je nové!— už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.
11 Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde,nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr.
12 Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.
13 Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko,čo sa robí pod nebom:zlú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali.
14 Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom,a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom.
15 To, čo je krivé, nemožno narovnať,a s tým, čo chýba, nemožno počítať.
16 Pomyslel som si: Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci,ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom,a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania.
17 Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie,hlúposť i bláznovstvo.Zistil som však, že aj to je honba za vetrom.
18 Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutostia kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.