1 Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia.
2 Vypučí ako kvet a zvädne,mizne ako tieň a nemá stálosť.
3 Ale Ty aj na takého otváraš svoje okoa vedieš ho na súd so sebou.
4 Kto získa čisté z nečistého? Nikto!
5 Ak sú určené jeho dni,počet jeho mesiacov je u Teba,vymeral si mu hranice,ktoré nemôže prekročiť.
6 Odvráť svoj pohľad od nehoa nechaj ho,aby sa zaradovalako nádenník svojmu dňu!
7 "Lebo strom má nádej;ak ho vytnú, znova vyženiea jeho výhonok neprestane žiť."
8 Ak mu zostarne koreň v zemia v prachu zeme odumrie mu peň,
9 vypučí od vône vody,vyženie mládnik ako sadenec.
10 Ale ak muž zomrie, je po ňom,ak človek skoná, kdeže je?
11 Ako vody sa tratia z jazeraa rieka opadá a vysychá,
12 "tak človek si ľahne,a nepovstane;pokiaľ sa nerozpadnú nebesá,neprebudí sa zo svojho spánku."
13 "Kiežby si ma schovaldo podsvetiaa skryl ma,kým sa Tvoj hnev neodvráti;kiežby si mi určil lehotua spomenul si na mňa."
14 Keď človek umrie, či môže ožiť?Prečkal by som všetky dni borby,kým ma vystriedajú.
15 Ty by si volal,a ja by som sa Ti ozval,keď by si zatúžil po diele svojich rúk.
16 Lebo potom počítal by si moje krokya nestriehol by si na môj hriech.
17 V mešci by bol spečatenýmôj priestupoka môj hriech by si prikryl.
18 Ale aj vrch sa rozpadáva,aj bralo sa pohne zo svojho miesta.
19 Voda rozhlodáva kamene,povodeň odplavuje prsť -a Ty maríš nádej človeka.
20 Navždy ho premáhaš,takže musí odísť,premieňaš mu tvára posielaš ho preč.
21 Ak jeho synovia dôjdu cti,on už o tom nevie,ak budú bezvýznamní,on to už nezbadá.
22 Iba čo jeho telo cíti vlastnú bolesťa jeho duša trúchli nad ním.